Zo starého šálu, nová sukňa.

Táto sukňa vznikla na základe môjho neskutočného obdivu minuloročnej kolekcie od Balenciaga. Do každej jednej jeho sukne som bola prudko zamilovaná a ochkala som pri každej jednej blogerke, ktorá ju mala na sebe.

Určite si viete predstaviť aký outfit som mala v hlave na minuloročný BRATISLAVA FASHION LIVE.

 Noooooo !! Lenže, Balenciaga za sukňu mojich snov pýtal nehoráznych vyše 1 000 eur a bolo očividné, že nemal v pláne naviazať spoluprácu s nejakou „strašne úspešnou“ slovenskou blogerkou (smiech). Musela som teda popustiť uzdu svojej fantázie. A koho mama je krajčírka ?  S malou dušičkou som k nej došikovala starý šál zo Zary a dúfala, že ma nepošle do kelu keď jej poviem, že chcem z neho ušiť sukňu (smiech). A tak vznikla tato sukňa. A na tú od Balenciaga si ani nespomeniem, lebo tato je ešte lepšia. Je moja, ušitá mojou mamou (čo je najviac), nestála ma ani euro a predsa má v mojich očiach nevyčísliteľnú hodnotu.

Lokálny dizajn (vyrobené na Slovensku)

Vonku je síce už dávno jeseň a toto je prudko letný outfit, ktorý sme nafotili ešte v auguste. Ale dnes je vonku krásnych 21 stupňov a mne by bolo úprimne ľúto, keby tieto fotky ostali len na Instagrame.

Vďaka blogovaniu som sa v móde posunula do úplne iných rozmerov. Priučila sa mnohým veciam a čo je najhlavnejšie, objavila som lokálne značky. Nikdy zo mňa nebude človek, ktorý sa oblieka čisto do slow fashion. Ale keď v mojej skrini pristane nejaký slovenský kúsok, som na seba veľmi pyšná. Takéto oblečenie má pre mňa omnoho väčšiu hodnotu, a to z viacerých dôvodov.

Značku Les Les Minimals som objavila vďaka jednej blogerke na Instagrame a tento ľanový top som si okamžite zamilovala. Je ženský, hravý a ušitý z kvalitného ľanu. Oficiálne je pasovaný na môj najobľúbenejší kúsok v šatníku a keď sa k nám vrátia príjemne letné dni bude to prvá vec, ktorú budem vyťahovať zo skrine.

ľanový top: LES MINIMALS, ľanove nohavice: Zara, 

ľanový top: Les Minimals, sukňa: Zara,drevená kabelka Mango, 

Leto 2019

Je zvláštne, po tak dlhej dobe písať nový post na blog. Hlavne keď som si myslela, že blogovaniu som dala navždy zbohom. Ale o tom možno niekedy v inom článku.

Je jeseň, a ja nemôžem uveriť, že leto tak rýchlo skončilo. Pijem rannú kávu a pozerám si fotky z dovolenky. Tieto fotky chcem mať na blogu. Ako spomienku. Pretože toto leto pre mňa veľa znamenalo. Rozhodla som sa pre radikálne riešenie, ktoré veľmi ovplyvní moju ďalšiu cestu životom. Ale čo je hlavnejšie bolo to posledné „naše“ leto s Pepem kým nastúpi do školy. Naozaj už je školák ?? Stále tomu nemôžem uveriť :-).

Tento rok sa nám podarilo pobehať veľký kus Talianska. Okrem nášho milovaného Caorle, kam chodíme každý rok, sme boli pozrieť Benátky, Rím, Veronu a juh Talianka. Pepe bol inak veľký „parťák“ na cestovanie. Až sme sa čudovali ako všetko perfišne zvláda. Ale po návrate domov sme ho nemohli dostať autom ani do Žiliny (smiech).

Ahoj leto. Uvidíme sa o rok :-).

Tritisíctristopäťdesiat kilometrov dobrodružstva.

Tritisíctristopäťdesiat kilometrov. Presne toľko kilometrov sme prešli v Toskánsku. Keď sme sa na našu dobrodružnú túr vybrali, veľa z Vás mi písalo, či ideme aj s Pepem. No jasné, že hej ! Veď kde by sme my bez neho šli (smiech). Plán bol jasný! A to, žiadny plán nie je (smiech). Uvidíme ako sa nám bude chcieť, čo sa nám bude chcieť a koľko toho náš najmladší člen posádky dá. Ocino chcel byť pri mori, mamina pobehať všetky staré mestá a Pepe hrať minigolf. Nepýtajte sa, kto musel robiť najviac ústupkov. Lebo to je ten chudák, čo píše tento článok (smiech). A ak by ste sa ma teraz, keď už sedím doma za PC a pijem teplý čas, spýtali či sa dá s dieťaťom cestovať. Tak jednoznačne poviem: „JASNÉ DÁ“! Dobre, možno to nie je také ako keď pozeráte spomalený film v telke s hudbou v pozadí a všade smiech a kopec dobrodružstiev. Ale ono je to možno ešte lepšie. Dobre, pár krát sme sa s mužom skoro zaškrtili, keď sme hľadali ubytovanie (smiech). Nestihla som kúpiť nádherne taniere na stenu v Siene, lebo sme museli zháňať poštovú schránku, aby mohol Pepe poslať pohľadnicu kamarátovi a zabudli sme zastať v oblasti, kde sa dá kúpiť výborné toskánske vínko lebo sme riešili kde pôjde mladý pán na WC (smiech). Áno, muž Vám bude liezť na nery, vy budete liezť na nervy jemu a dieťa bude večne nespokojné. Ale!! Budú Vám liezť na nervy v Toskánsku. Nie doma pri sporáku s vysávačom v ruke. Budete pri tom nasávať atmosféru v Pise a hrať sa v budove ich univerzity, že ste rytieri tajného rádu. Nachodíte milión schodov a budete jesť tu najlepšiu pizzu v Siene. Každý deň si dáte za odmenu super zmrzku a večer si doprajete aperol spric. Budete zaspávať s otvoreným oknom v centre mesta a vychutnávať ruch talianskych ulíc (teda ak nerátam toho paka, čo začal v Siene o pol noci bubnovať vojnový pochod alebo čo to bolo (smiech)) . Verte mi za 5 minúť zabudnete, že vás vôbec niekto naštval.

Bol to super rodinný výlet. Toskánske cesty sú sen. Naozaj. Najkrajšie spomienky mám na cestu zo Sieny do Pisy. Tá cesta bola ako z rozprávky. Pepe vymenil Spievankovo a Mira Jaroša za IMT Smile a k tomu všade dookola ta príroda a tie domyyyyyyyy . . . Úzke cestičky kde sme asi hodinu nestretli žiadne auto a pri každom dome som mala pocit, že sa mi zastavilo srdce a on vám bol ďalej ešte krajší. Ľudia oberali hrozno a ja som mala chuť za nimi prísť a spýtať sa či môžem u nich zostať bývať. „Dobrý deň som jedna imperfecta z Martina a milujem Váš dom. Uvarím, operiem, upracem a aj to hrozno Vám budem pomáhať oberať … “

Pekný deň, Vaša Miška.

 

 

Taliansko …. náš druhý domov!

A zas sme tu!! A hej  na tom istom mieste. A varím tu !! Bože to je ale des (smiech). A áno na začiatku sme si hovorili, že je načase sa pozrieť aj niekde inde. Ale viete čo ?  O rok tu pôjdeme zas !

Blúdime asi 20 minút po Caorle a snažíme sa niekde zaparkovať. Ideme sa už asi desiaty krát vrátiť na to isté miesto a potom to balíme a ideme naspäť do rezortu. Nič! Proste sa tu večer nedá zaparkovať. A v tom nám máva z balkóna (jedného z tých domčekov, kde máte pocit, že už nikto nebýva) nejaká babka (úprimne na Talianku je slovo babka podľa mňa urážka ale žiadne ma momentálne nenapadá). Na prvý pohľad vidieť, že je to „pravá“ Talianka, ktorá zažila túto krajinu v jej najväčšej sláve. Máva a ukazuje nám aby sme šli cez dva zákazy v jazdu na parkovacie miesto vyhradené pre domácich. Síce sme váhali ale nakoniec sme tam zaparkovali.  Peťo vystúpil z auta a mal v pláne sa jej spýtať či tam môžeme parkovať. Ja som sa mu snažila povedať, že ta pani nebude vedieť po anglicky !! Ale, nedal si povedať. A tak sedím v aute a pozerám na môjho manžela ako rozhadzuje rukami hore k balkónu na starú dámu (áno toto je to slovo čo sa k nej hodí, stará dáma a nie babka). Pani z balkóna sa vykláňa a poriadne rozhadzuje rukami. Jej spevavú taliančinu počujem až sem a ja sa usmejem. V podstate to vyzerá nejak takto: Ó Roooomeo  …. Rooomeo, prečo si len Rooomeo … Môj manžel sa zasmeje (ako keby boli starí známi a rozhadzuje rukami tiež ….. prečo si len Capulettiova ….) a ja sa v aute smejem. V skutočnosti sa ale pani rozčuľuje prečo nevie po taliansky (smiech). Ale rukami nohami sa dohovorili, teda dúfam, že sme ju správne pochopili (smiech). Vraj, no carabinieri a  to parkovisko je jej a ona nám tam dovolí parkovať. A bude sedieť na balkóne a nech sa už nestrachujeme, lebo to miesto jej jej (hrdej pravej Talianky, ktorá nám udeľuje výsadu parkovať na jej mieste). Usmievam sa na ňu a ľutujem, že s nami nie je moja sestra. Kebyže áno. Určite skončíme u nej doma. Ona nám otvorí víno, natrhá chlieb s paradajkami a olivovým olejom. A bude to to najlepšie jedlo aké sme kedy jedli. Keď sme sa vracali o desiatej večer k autu, pani  nám mávala z balkónu a ja som jej „graciovala“ čo mi hrdlo ráčilo. Pretože som jej bola vďačná. Keby nebolo jej vrátili by sme sa do rezortu a nezažili nádherné vysvietene Caorle. Mína ktorý žongloval a jazdil na bicykli po lane. Nepoštípalo ma sto komárov, nepočúvala šum mora s Taliansku hudbu …

Takže ak je niekomu čudné, že sa tam chceme vrátiť aj šiesty krát. Tak pre toto. Pre to, že sme tam ako doma. A apropo môj muž sa chce vraj začať učiť po taliansky. Asi si chce pokecať s novou známou.

Pekný deň. Vaša Miška

A tieto super krásne šaty mi ušila moja šikovná maminka .

#sPepemNaCestách …

Nechápem ako môžem byť po ôsmich hodinách sedenia na zadku taká hotová. Posledné dve hodiny v aute sme si predstavovali ako sa hodíme v Rakúsku do bazéna a Pepe sa trošku „vybije“. Pretože: „už sme tam“ vetu, pozná asi každý rodič (smiech). To plávanie ale ostalo len pri predstavách nakoľko v našom hotely (mimochodom vhodnom pre deti), nepúšťajú deti do bazénu aby nerušili hostí hotela …  Ale! Mohli sme vonku pri hotely samozrejme využiť ich prírodné jazierko, ktoré našťastie Pepeho nelákalo a rozhodol sa že kamošov komárov a vážku nechá plávať aj naďalej bez jeho spoločnosti.

 A tak sedíme v reštaurácií, ktorá má  vonku detské ihrisko (vďaka Bohu lebo inak neviem čo s tým deckom budem robiť) a druhý krát sa slušne ospravedlňujeme čašníčke, že sme si ešte nevybrali. Popravde sme jedálny lístok ešte ani neotvorili … lebo mami mamiiii, tati tatiiii, aha čo tu je a pomoooc včelaaaa a tak (smiech).  Peťo dáva Pepemu kázanie o slušnom správaní a ja pozerám či mi náhodou nepriniesli namiesto anglického, nejaký francúzsky jedálny lístok. Ako ja viem, že moja angličtina je slabá ale hádam ešte viem ako sa povie kura, teľa, polievka … Veľmi rada by som Vám povedala čo tam ponúkali ale jediné čo som rozumela bolo, že každé (až zo štyroch jedál) stojí nad 40 eur (smiech). Pýtam sa muža či to varia len toto ale to sa už zas vrátili … obaja …. čašníčka aj Pepe s rozbitím lakťom.  A Naše milované dieťa sa ešte k tomu rozhodlo, že keď sme v tej cudzine tak si kvôli oškretému lakťu aj poriadne poplače !! Načo by sa tu hral na siláka chlapa keď ho tu nik nepozná ?? Tak bude plakať, práve tu a práve teraz, však žijeme len raz !!! Čašníčka s úsmevom čaká pri stole ale ja jej to nežeriem (smiech). Určite čaká kým si objednáme a vypadneme !! Nech nerušíme hostí, ktorí si práve v kľude zaplávali v bazéne. Bez detí. Manžel sa ešte dve minúty nervózne pozerá do jedálnička a potom sa rezignovane spýta slečny v kroji či nevaria okrem týchto štyroch jedál  ešte niečo iné. Ta sa prestane usmievať a nechápavo na nás pozerá. Zoberie jedálny lístok a ukazuje nám, že ma ešte ďalších päť strán (smiech). Ako ja prisahám, že tie ďalšie strany tam predtým neboli (smiech). Môj muž zbledne a ja som červená asi ešte aj za ušami ale asi iba dve sekundy a potom vybuchnem od smiechu. Kapusta na mňa hodí pohľad (to ako nemyslíš vážne, že sa tomu ideš ešte aj smiať – ty – a – ten – tvoj – humor) a ja keď vidím jeho výraz tváre sa začnem smiať ešte viac. Frau čašníčka sa tiež nesmeje, je na odchode. Asi pochopila, že zas potrebujeme viac času …

Inak nakoniec sme sa najedli a varili naozaj výborne.

Majte pekný deň. Vaša Miška.

sukňa Mango, šľapky Zara, naušnice Mango, top – mi ušila maminka 🙂

… šoférujem do Chorvátska ….

Sedím za volantom. Som nalepená na čelnom skle a keby sa dalo, nahnem sa ešte viac. Volant zvieram tak, že na rukách budem mať určite stopy od nechtov. Za mnou sa na mňa lepí nejaký kretén na Volve. Nemali by byť cesty o piatej ráno prázdne ? Za volvíčkom určite nesedí vystresovaná ženská, ktorej manžel povedal deň pre dovolenkou do Chorvátska, že bude mať tú česť odšoférovať to do Bratislavy.

A ešte ma celkom slušne znervózňuje navigácia v aute. Ako nechápem o čo tej čúze ide, lebo očividne máme každá iný názor na to, čo je to do ľava a čo je to ísť rovno.

 …zvládni to Strečno a už to máš v kapse drahá!! Veď po diaľnici pôjdeš „len rovno“. Teda, tak ma utešoval môj muž.  Neznášam tento úsek do Žiliny. Mám z neho blbý pocit keď sa veziem ako spolujazdec a nie to ešte  odšoférvať.  Ale dnes to idem dať !! Prejdem tadiaľ ako macher! Lebo som dospelá a mám dieťa !! Mami predsa vedia šoférovať …. Muž do mňa niečo hučí (ale fakt neviem čo), dieťa odo mňa niečo chce (myslím, že chce vysmrkať) ale ja ich nevnímam. Asi proste vyhodím všetky štyri a presadnem si !! A v tom v rádiu začala hrať Dara Rolins, Čo o mne vieš ….. a ja viem, že to dám ….  Nejakým zázrakom som prišla na to ako sa v aute dáva hlas a ja spievam z plného hrdla. Obaja chlapi stíchli. Pepe si určite myslí, že mi preskočilo a Kapusta zrejme tuší lebo nekomentuje ako zjape hudba v aute, ako zjapem ja! Tak som tu cestu spolu s Darou dala (smiech).

A tu sa už moja „kámoška“ hlási aby ma doviedla na diaľnicu…. „o 5-sto metrov odbočte do – ľava.“

„ Ježiiiiiiš lááááska, kde mám ísť, veď tu žiadne do ľavá nie je“ …. manžel prevráti očami a hovorí, že mám ešte čas. No ale uznajte !!! Ako mám vedieť kedy prejde 500 metrov ? Inak myslím, že ten už oľutoval, že mi to auto vôbec dal. Je očividné, že mám problém na rýchlo zistiť, kde je ľavo a kde  vpravo. Natož pochopiť kedy bude 5-sto metrov alebo zlatý klinec programu: severo-východ. ČO !! TO AKO VÁŽNE ?

OK! Som na diaľnici a vôbec to nie je taká brnkačka ako som si myslela. Síce po mojej jazde 130 si budeme musieť dať asi všetci kinedryl ale nevadí. Problém nastal až keď som mala ísť na pumpu. Zapnúť hmlovky !! Lebo však kto sa zaujíma o to kde sú v aute hmlovky, že !! To už ma ale musel navigovať môj milovaný muž, že kde mám odbočiť….  Ako to dopadlo Vám tu ani nejdem písať (smiech). Stačí, že Pepe všade vykladá ako sa maminka s ockom nevedia dohodnúť kde je rovno …

Inak, myslíte, že mi Kapusta požičia auto do Bojníc ? Keď mi to do tej Žiliny tak šlo (smiech).

Majte pekný deň. Miška

 

2. jún

Úprimne, nejak si nepamätám ako som trávila Deň detí v detstve. Až na ten, keď som mala deväť. V škole sme mali športový deň. Dostali sme horalky a gumidžús. Bol to super deň. Prišla som domov a dala pusu ocovi. 

V podstate ani neviem ako mám tento článok napísať. Vymazala som už asi sto viet, pretože sa na blog moc nehodili. V hrdle mam obrovskú hrču, trasú sa mi ruky a okolo seba mám asi dvadsať vreckoviek. Toto obdobie je pre mňa vždy veľmi nostalgické.

Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany. Nie je to pravda. Všetky nie. Čas len zmení tu silnú, vreštiacu bolesť malého dievčatka na tichú, nostalgickú bolesť dospelej ženy. Na ocka myslím často. Nebol to dokonalý rodič ale to nie je nikto. Teraz sa na veľa vecí pozerám inak. Hlavne ako mám Pepeho. Tak veľmi ho ľúbim. Ako len rodič môže ľúbiť svoje dieťa. A možno ešte viac. Síce si neviem predstaviť akú musel môj otec prežívať bolesť, keď sa na mňa pozeral ako sa hrám s pocitom, že sa nedočká mojej svadby alebo vnúčat. Ale ako rodič toho chápem oveľa viac.

Môj otec bol veselý, človek, ktorý miloval život, tanec a svoju rodinu. Nikdy nezabudnem na tie večery keď sme spolu tancovali v kuchyni. Na jeho kulinárske špeciality, ktoré sme potom so sestrou vylievali do záchodu (smiech) alebo na to ako nám česal vlasy, keď chcel ísť s nami na zmrzlinu.

Zomrel keď som mala deväť. Dnes som už dospelá žena ale ten pocit smútku zo straty mám v sebe dodnes. Tíško ma sprevádzal celým dospievaním. Niekedy mi stiahne hrdlo hlavne keď sa pozerám na svojho manžela a syna. Pretože viem aké to je, keď niekoho stratíte a nechcete to zažiť znova. Rýchlo tie hlúpe myšlienky zaženiem a dám im obom pusu. Petrom mojim dvom šaleným (smiech).  

Zajtra majú naše ratolesti sviatok. Ale nezabúdajme, že aj my sme ešte stále niekoho deti. Neviem ako Vy, ale ja si určite pôjdem od mami vypýtať niečo sladké :-).

Pekný deň Vám prajem. Miška

nohavice, šľapky, kabelka Zara, košeľa Mango

Čo pre mňa znamená móda ?

Móda pre mňa neznamená nič. Bodka. Koniec článku (smiech). Ale aby ste ma správne pochopili. Predstavte si, že vyrastáte v dobe keď sa v obchode da kúpiť jedno tričko z polyesteru, dve sukne a pre deti jedny hnedé punčucháče, ktoré nosíte ešte dva metre pred sebou. A vy máte doma mamu, ktorá vytvára všetko to nádherné oblečenie, ktoré vidíte len v nemeckom časopise vďaka Tete Jane z Prahy (pretože mať na tú dobu, doma nemecký módny časopis, to bolo ako iné terno !!). Moja mama je krajčírka. Vyrastala som medzi látkami, nitkami, šatami a namiesto knižiek som si listovala v Burdách (kto nevie čo to je nech napíše ja mu to vysvetlím :-)). Každý teň som sa hrala tak, že som bábikám obmotávala a strihala nové šaty. Do piesku som sa chodila hrať vždy v iných šatách, na ponožkách som mala našitú čipku a vo vlasoch mala veľkú ružu . Deti na mňa volali, že som princezná (toto nemám potvrdené, to hovorí moja mama a keďže už aj ja som mama viem, že tie vždy vidia svoje deti na ružovo).

A ocko ? Toho som nikdy v živote nevidela v teplákoch alebo rifliach. Vždy si ho budem pamätať ako šviháka čo sedí ráno za stolom, číta noviny a na sebe má nohavice, dokonale ožehlenú košeľu a strieborné hodinky na ruke. Som naozaj zvedavá, čo by povedal na môj voľnomyšlienkársky pohľad na módu (smiech).

Móda vlastne so mnou vyrastala. Bola súčasť môjho detstva a dospievania. Bola pre mňa samozrejmosťou ako to, že pred spaním si umyjete zuby. K móde ma priviedla moja mama. Naučila ma, že mám dbať na to aby bolo oblečenie z dobrého materiálu, pekne ušité a že mám mať vždy čisté topánky (smiech). Ale hlavne ma vychovávala v tom, že oblečenie je prejav toho kým som. Že nie je dôležité to, aby som bola oblečená ako moje spolužiačky ale to, aby som prezentovala seba. To kým som. A je jedno, že tak chodím oblečená len ja. Keď som bola teenegerka a mame povedala: „boože mami to sa dnes nenosííííí“, tak mi vždy odpovedala. No a ? Tak sa začne !! Každý deň môžeš byť oblečená inak 🙂 . Dodnes ma v malíčku všetky módne trendy a doma má v skriniach vlastný second hand (smiech).

                  top, okuliare, kabelka, šlapky Zara, sukňa Mango

Deň matiek

Je nedeľa ráno a ja počujem ako Pepe budí ocina aby už vstával. Hlavne potichu, nech nezobudí maminu. Tak spím ďalej, veď toto sa nedeje každý deň (smiech). Za chvíľu mi klopú na dvere. Pepe nesie podnos s raňajkami, s pomarančovým džúsom čo sa vylieva z každej strany pohára a ja som presvedčená, že nakoniec skončí na perinách. Ale nevadí mi to a len sa usmievam. Úplne debilne sa usmievam (som presvedčená, že takýto výraz na tvári môže mať len matka). Lebo som šťastná, lebo som mama. Potom mi podáva obrázok kde ma nakreslil ako som v Paríži a vtedy už viem, že dnes mu dovolím  úúúplne všetko (smiech).

Nemôžem uveriť, že som už päť rokov mama. Veď ako by to bolo včera, čo som ležala na pôrodnej sála. Inak ja sa radím medzi tie šťastlivky čo mali super pôrod, ako fakt. Iba raz som spravila tú chybu, že som sa opustila, fňukala, že to nezvládnem a chcem ísť domov. Lenže, to zobral situáciu do svojich rúk môj manžel a na sále to vyzeralo asi takto: „poooooď miláčik, to zvládneš, to dáš, neboj sa, super ti to ide, ešte kúsok, ešte raz, supeeer !!“ Takto na mňa pokrikoval čo mu to hrdlo dovolilo a ja som mala pocit, že vedľa mňa nesedí manžel ale nejaká roztlieskavačka (smiech). Ak si myslíte, že sa pri pôrode nemôžete cítiť trápne … kdežeee, všetko sa dá. Ale bolo mi tak strašne ľúto mu povedať nech prestane, že ho počuje celá nemocnica (chápete nechcela som raniť jeho city, veď sa mu mal narodiť syn), tak som tlačila. A poriadne a hlavne čo najrýchlejšie. Nech to máme za sebou. Nie pôrod ale to povzbudzovanie (smiech).

Tak som sa 5.12.2012 stala mama. A myslela som si, že som po mojom manželovi dostala od Boha druhý veľký dar. Dnes viem ako veľmi som sa mýlila. Dostala som toho oveľa viac. Stala som sa milujúcou a chápavou, trpezlivou a vytrvalou. Naučila som sa ľúbiť ľudí takých akí sú. Stala som sa lepším človek. Vďaka nim. Mojím dvom chlapom.

Krásny deň milé moje mamičky.